Jozef Horák

(1907-1974)

Narodil sa 30.januára 1907 v Štefultove (Podsitnianska) pri Banskej Štiavnici. Tu prežil bolestnými zážitkami poznačené detstvo i dospievanie. V Banskej Štiavnici vychodil štyri ročníky gymnázia a skončil štúdium na učiteľskom ústave v roku 1927. Tomuto mestu a jeho okoliu zostal Jozef Horák verný i vo svojom ďalšom účinkovaní; okrem krátkeho pôsobenia v Matici slovenskej v Martine (1946-1948), kde si osobitnú pozornosť zasluhuje jeho redaktorská práca v Slniečku, rodný kraj viac neopustil. Učil v Teplej, Antone, Podsitnianskej a Banskej Štiavnici.

Mnohotvárna minulosť i prítomnosť banskoštiavnického kraja podnecovala Horákov záujem i fantáziu, lákala ho svojou osobitosťou a ponúkala mu množstvo námetov. Autor sa viackrát vyznal, ako naňho „ten starý svet, svet dávny a slávny“, silne vplýval a uchvacoval, no nebola to len história a jej pamiatky, čo ho mimoriadne zaujalo. Rovnako príťažlivými sa preňho stali osudy obyvateľov rodného kraja, drevorubačov, haviarov, robotníkov, kupcov či remeselníkov. Horákovo široko poňaté zobrazenia Sitna, Banskej Štiavnice a jej okolia je činom, ktorý v našej próze pre deti a mládež nemá obdobu.

V jeho tvorbe pre mladých čitateľov sú to predovšetkým povesti. Naviazal v nich na najlepšie z dedičstva tohto žánru a hneď v prvej knižke naznačil, že v nich vidí aj možnosť plného uplatnenia svojich umeleckých ambícií. Horákov prístup k povesti – na rozdiel od mnohých jeho súčasníkov – nie je motivovaný mimoliterárnymi pohnútkami, a preto aj jeho využitie ľudovej predlohy je tvorivejšie.

Kritika kladne ocenila Horákov vzťah k predlohe, najmä to, že sa dokonale „vcítil do ducha povestí“, i to, že dokázal hlboko preniknúť k zmyslu ľudového umenia a tvorivo ho vo svojej tvorbe využil. Takýto prístup dodáva jeho povestiam výrazný citový náboj a uľahčuje navodiť atmosféru bezprostrednosti. Zvlášť týmto sa odlišoval od ostatných tvorcov povestí, čo možno demonštrovať na detských postavách. Maťo zo Sitnianskeho vatrára, Ilja zo Zvonárika od svätého Ilju, Veronika zo Sitnianskej bielej skaly, alebo Valent z Hudcovho vrchu, to sú pravé portréty z galérie typických postáv jeho tvorby pre deti vôbec, postáv sirôt a polosirôt, do ktorých vkladal vždy kus vlastného detského osudu.

Tematická a žánrová pestrosť, ktorá sa ukazovala už počas desaťročnej publikačnej činnosti autora pred vydaním jeho prvých kníh, sa neskôr ešte viac rozširovala. Jozef Horák sa medzi prvými autormi pokúšal o umelecké stvárnenie náučného materiálu (Oceľový tátoš a Mašinový doktor) a o niekoľko rokov predbieha u nás snahy umelecko-náučnej literatúry, skúša svoje sily v románe pre dievčatá (Na perutiach vtáka- ohniváka), po oslobodení sa opäť vracia k povestiam, upravuje ľudové rozprávky, venuje pozornosť životopisnej beletrii (Horou pieseň šumí, Strieborné hlbiny) a odvážne siaha po tematike súčasnosti (Sto kociek cukru, Pionierske srdce, A kto je viac, Červená šatka, biely mak).

Po roku 1948 Jozef Horák opúšťa najúspešnejšie žánre – povesť, historickú novelu a román – a pristupuje k zobrazeniu súčasných zmien spoločenského organizmu (Vysoká pec, Šachy) a v próze pre deti k zachyteniu problematiky pionierskeho hnutia. Do popredia sa dostávajú mimoumelecké zretele. Z jeho kníh sa vytrácajú deti a detstvo, vystupuje organizácia, zdôrazňuje sa disciplína, namiesto detských hier sú tu vážne povinnosti. Bohaté osobné skúsenosti z dlhoročnej práce s deťmi v škole i mimo nej, ako aj tvorivé schopnosti vložil autor v niektorých poviedkach zo Sto kociek cukru, no najmä zo zbierky A kto je viac do jednostranného apriórneho a čisto vonkajšieho poňatého zámeru poučiť deti, ako majú žiť, konať a pracovať, aby sa stali vzornými budovateľmi. Posledná autorova tvorba je kniha rozprávok Sedemtonový Tóno a žuvačková panenka.

Dňa 11.06.1974 po krátkej nemoci umiera Jozef horák na srdcový infarkt v Prešove, pochovaný je v Banskej Štiavnici.